Výstava Krehké telá, ktorá sa uskutočnila 13. decembra 2025 v priestoroch Synagógy na Zvonárskej ulici v Košiciach, priniesla zmyslový a introspektívny pohľad na telo, materiál a prítomnosť. Organizátorom podujatia bolo Kreatívne centrum STROJ a kurátorom výstavy Tomáš Tóth. Skupinová výstava predstavila autorov a autorky pôsobiacich v KC STROJ – Borisa Sirku, Svetlanu Fialovú, Tomáša Tótha, Ota Hudeca, Danielu Danielis, Radovana Čerevku a Tatianu Stropkaiovú.
Hmota, ktorá cítila
Krehké telá neboli výstavou, ktorá by sa snažila veci vysvetľovať. Skôr pozývali diváka prejsť procesom – telesným, zmyslovým a vnútorným. Výstava skúmala vzťah medzi hmotou, svetlom, zvukom a prítomnosťou človeka a sledovala, ako sa vnútorné stavy pretavovali do materiálu a priestoru. Každé dielo bolo chápané ako telo, ktoré uchovávalo dotyk, napätie a rytmus.
Synagóga nefungovala ako neutrálne pozadie, ale ako živý organizmus výstavy. Reagovala na pohyb diváka, na svetlo a zvuk, ktoré sa v priestore šírili a menili. Cieľom nebolo vysvetľovať, ale umožniť prechod od ticha k intenzite, od tmy k svetlu.
Krehkosť ako forma sily
Ústrednou myšlienkou výstavy bolo chápanie krehkosti nie ako slabosti, ale ako citlivosti – a tým aj formy sily. Výstava skúmala hmotu, ktorá cítila, svetlo, ktoré neosvetľovalo, ale odhaľovalo, a zvuk, ktorý sa vyvíjal ako dych priestoru. Celý koncept pôsobil ako rituál návratu – k telu, k sebe samému, k vnútornému tichu. Išlo o prechádzku tmou, ktorá sa neučila vidieť metafyzicky, ale existenciálne: cez dotyk, tlak, vlnu zvuku a záblesk svetla.
Svetlo ako gesto
Výstava sa odohrávala vo večernom režime, kde svetlo nebolo prirodzené, ale vedome komponované. Tma sa stala základným médiom, do ktorého svetlo vstupovalo ako gesto. Každé dielo malo vlastnú svetelnú zónu – od jemného rozptýlenia až po ostrý rez. Svetlo fungovalo ako pamäť aj rytmus, odhaľovalo povrchy a detaily, ktoré cez deň neexistovali. Neosvetľovalo priestor, ale odhaľovalo zraniteľnosť materiálu.
Zvuk, ktorý sa dotýkal tela
Hudba bola rovnocenným kurátorským prvkom výstavy. Zvukovú dramaturgiu pripravil skladateľ Stroon, pričom hudba sledovala emocionálny oblúk celej výstavy.
V úvodnej fáze – Dotyk – zaznievala jemná ambientná vrstva, ticho a pomalé zvukové textúry, ktoré vytvárali atmosféru spomalenia a koncentrácie. V strednej časti – Prítomnosť – sa rytmus prehlboval a pribúdali nízke tóny a basové vibrácie. Zvuk sa stal fyzickým a rezonoval v tele diváka ako napätie medzi vnútrom a priestorom. Záver – Prijatie – priniesol zhutnený, takmer katarzný zvukový zážitok, ktorý sa postupne vytrácal do absolútneho ticha.
Tri línie výstavy
Celá výstava bola vystavaná na troch prepojených líniách: telo, prítomnosť a prijatie. Telo fungovalo ako hranica a dôkaz bytia, prítomnosť vytvárala napätie medzi tichom, svetlom a zvukom a prijatie predstavovalo zmierenie sa s tým, čo sa menilo. Svetelná a hudobná dramaturgia tieto línie prepájala do jedného vnútorného rytmu.
Rituál návratu
Krehké telá boli výstavou sústredenou, zmyslovou a telesne prežitou. V priestore, kde kedysi znela modlitba, tentoraz dýchalo svetlo a zvuk. Výstava pripomenula, že aj hmota má pamäť a aj ticho má rytmus. Bola to tichá, no intenzívna prechádzka – rituál návratu, v ktorom sa duša učila znovu vidieť svetlo.
Na tomto linku – https://sdu.sk/fLHJC – si viete prečítať o jednotlivých dielach.
Projekt bol realizovaný s finančnou podporou Creative industry Košice.
